agropolitikum

Slovenský vidiek bol vždy v našich dejinách ťažko skúšaný.  Vidiek historicky aj z podstaty bol vždy živiteľom národa a poskytoval potravinovú bezpečnosť pre svoju krajinu. Slovenský vidiek je charakteristický skutočnosťou, že naša republika  v širšom rozmere je vyložene vidiecka krajina s malým počtom väčších miest. Takmer 90 % územných jednotiek je klasifikovaných ako vidiek čo predstavuje 86 % rozlohy krajiny. Na vidieku žije vyše 60% populácie Slovenska pričom najväčší odliv takmer 20 % bol v období rokov 1950 – 1951.

Odchod vidieckeho obyvateľstva  na vidiek bol opodstatnený a spôsobili ho nasledovné faktory :

•  rozvoj industriálnych rezortov a potreba pracovnej sily mestách
• lepšie urbariálne vybavenie  mestských sídel so sociálnou a administratívnou vybavenosťou
• nástup intenzifikácie poľnohospodárskej výroby a znižovanie potreby pracovnej sily pre rezort pôdohospodárstva
• psychologický aspekt – pohodlnejší spôsob života z hľadiska voľno časových aktivít

 Po príchode víťazného novembra 1989 a hlavne politikov došlo k nebývalej turbulencii vidieka. Prvý argument bol – ideme cestou modernej Európy a trhovej ekonomiky, ktorá urobila z vidieka to čo dnes máme  denne na očiach. Útlmom agrárnej produkcie na vidieku sa výrazne znížila zamestnanosť na vidieku a tým sa zvýšila migrácia obyvateľstva – hlavne mladých ľudí do miest. V Čechách, ktoré prešli podobným vývojom boli záchranný pás malé fabričky, ktoré vznikli ešte pred rokom 1948 a niektoré aj po roku 1948 a zamestnávali miestnych obyvateľov. Silné slová janičiara typu M. Čalfa rodáka z Trebišova a neskôr Ivana Mikloša rodáka zo Svidníka ,, lepšie je doviesť lacné potraviny a suroviny zo zahraničia ako ich vyrobiť doma“ doslova zruinovali vidiek. Paradoxom je že najviac na to doplatili ich rodáci na Východnom Slovensku. Uvoľnením trhu s agrokomoditami resp. v našom prípade odovzdanie dostalo Slovákov do skupiny krajín s vysokým stupňom nebezpečia. Kto je za to zodpovedný – politici, ktorí dnes vo svojich haciendách si z vidieckych kopaníc urobili víkendové strediská, kde sa môžu preháňať na štvorkolkách. Smutné je, že vidiecku politiku začali robiť takýto ľudia., ktorí sa k vidieku hlásia len proklamatívne keď si prídu dnes iba nabaliť zásoby do mestskej špajzy. Čerešničkou na úseku agrárnej vidieckej politiky boli ideové zámery doktora medicíny rodeného Bratislavčana P. Tatára, ktorý o dedine a vidieku vedel toľko ako krčmár v našej dedine o chemickom zložení atmosféry na planéte Jupiter. Žiaľ politici EÚ vedeli, že takmer 5,6 miliónový národ má silný vidiek a agrárny sektor, ale oni potrebovali umiestniť nadprodukciu svojich farmárov na náš trh a rozbiť náš roh hojnosti čo sa im skutočne podarilo Pokiaľ sa jedná o rýchlosť znižovania zamestnanosti na vidieku tak je to možné porovnať s likvidáciou nášho ťažkého a zbrojárskeho priemyslu. Na začiatku 90 rokov sa predávali kravy po 10-15 Kčs a ovce dokonca 3-5Kčs za kg živej hmotnosti. Spracovateľský potravinársky priemysel v rámci privatizácie, lepšie napísané rozkrádania, vykupovanie bez platenia dodávateľovi spôsobilo, že  všetko sme v tichosti začali vyvážať. Podnik, ktorý neprodukoval a nerobil vykazoval lepšie ekonomické výsledky ako podniky, ktoré sa špecializovali na to čo štát dotuje. Celospoločenské hľadisko a prospech národa končil rozobratím politickej tribúny. Štátne majetky prešli privatizáciou a transformovali sa na súkromné spoločnosti a družstva podľa ekonomickej sily sa transformovali a tie slabé zanikli a ostali po nich opustené objekty. Deštrukcia poľnohospodárstva začala úplne meniť štruktúru dediny. V rámci euro fondov sme začali dedinu pretvárať na sídelné útvary bez hospodárskych zvierat – to znamená bez zápachu a múch a namiesto zeleninových záhonov a zemiačnísk nám sa začali profilovať trávnikové koberce – zóny oddychu. Dedina svojím spôsobom opeknela. Už ranné kikiríkanie kohúta a zvuk zvoncov oviec sa vytratil. Dnes na dedina znejú zvuky kosačiek a motorových píl. Úspešnejšie dediny prešli určitým investičným procesom, ktorý dal nový šat dedine. Stavebné bum na úseku IBV realizovanej na najbonitnejších pôdach nám poriadne ukrojil z dedovizne našich starých otcov a otcov. Rozvoj spoločnosti ku konzumnému spôsobu života a uspokojovanie svojich potrieb cez hypermarkety nás dohnal do štádia keď sme sa v potravinovom reťazci našli vedľa psov a mačiek, ktoré z hľadiska kvality odmietli našu potravu. Dnes sa dovezená reďkovka z Číny a cibuľa z Macedónska bežne nachádza vo vidieckej kuchyni. Najhoršie na tom je, že pomerne dosť dedín vymiera a podiel chalupárov je už vyšší a ešte horšie index natality dedinského obyvateľstva sa začal prepadať. Materské školy sme zavreli resp. prenajali pre miestnych podnikateľov na všetko možné len nie pre verejné prospešné služby a podobne aj školy  čím sa infraštruktúra posúva ďalej od občana vidieka. Obchodnú činnosť zastrešuje viacmenej Jednota SD, nakoľko súkromné obchody pri súčasnom spôsobe ekonomiky a podnikateľského prostredia majú životnosť ako riečny rak na púšti. Politici  z rezerv Vlády SR a hlavne poslanci sú najväčší spasitelia dedín ak starosta je lojálny k vládnej verchuške a potom ak sú ochotní zbierať hlasy tak dostanú financie aj na fontánu s vodotryskom, futbalové trávniky či detské ihriská. Pred rokom 1989 väčšina zariadení a parkov bola svojpomocná lebo v tom ľudia videli zmysel. Dnes to nejde lebo aj to čo dedinčania postavili sa stihlo po väčšinou rozkradnúť opravujem sprivatizovať a transformovať na svoj obraz boží.  

Vidiecka zamestnanosť vďaka pseudopolitikám po roku 1989 spočívajú v zamestnaní starostu a 2-3 pracovníkov v lepšom prípade a tam kde je školské zariadenie s riaditeľky je už aj školníčka, kuchárka a upratovačka. Pár súkromníkov na rodinnom princípe sa trápi na poli, alebo v garáži s malou dielňou. Marginalizácia dediny a vidieka vôbec môžeme nazvať aj likvidáciu občanov nenásilnou formou. Demografická represia sa nezastavuje a migrácia neprispôsobivých občanov sa viacmenej stabilizuje lebo nie je kde odisť – jedine za hranice na Britské ostrovy alebo do krajín Beneluxu, kde sú ešte štedré sociálne balíčky.  

Dedinu si pohadzovali ministerstva ako horúci zemiak dnes je už zastrešený pod vlajkami agrárneho rezortu. Je to dobré, alebo to vyvolá pnutie názorov a vzťahov medzi roľníkmi a dedinou. Politika vo vzťahu k sedliakovi ako aj k starostovi musí byť vyvážená. Málo starostov, hlavne mladší nepoznajú obdobie keď poľnohospodári v rámci akcii ZET  poskytovali mechanizmy a techniku na budovanie kultúrnych domov, hasičských zbrojníc  a dedinských zariadení vôbec. Vtedy bola jednotná filozofia pomôžem dedine a tým aj sebe. Dnes, keď chcete obnoviť chov hospodárskych zvierat na dedine tak v ten deň už sa u starostu stretáva petičný výbor odvolávajúci sa na environmentálne zaťaženie krajiny a kvalitu bývania. Nikto nechce aby na okraji dediny v otvorenom priestore sa stavala hospodárska budova pre 80 tisíc kusov ošípaných, ale na druhej strane aj vedenie obce musí mať svoju víziu územného plánu v záujme obci a nie v záujme úzkej developerskej skupiny.

Pre rozvoj dediny musí byť aj legislatíva, ktorá je deravá ako sito v kameňolome na triedenie štrkov. Liberálnosť legislatívy stavia často starostu a poslancov za všemohúcich a tam kde volený predstaviteľ obci často obhajuje záujmy väčšiny  obyvateľov proti finančnej väčšine skupinky  je v nemilosti. Štátna finančná hydra po roku 1989 excelentne postavila vidiek proti poľnohospodárom – jednoducho zdanila výrobný prostriedok sedliaka – poľnohospodársku pôdu. Neviem si predstaviť keby sa zaviedla daň z výrobných prostriedkov plošne. Takto sa sedliak stal rukojemník obecného zastupiteľstva a starostu. Decentralizáciou dostala obec majetok paušálne na pracovníka finančné prostriedky a gazduj si. Žiaľ majetok bol po väčšinou morálne a modernizačne opotrebovaný. Tak štát si umyl ruky ako Pilát Pontský keď dal ukrižovať Krista. Zrejme ešte niečo potrvá pokiaľ si aj na dedine zvykneme na demokratické hodnoty, ktoré nevie zabezpečiť ani štát.

Dnes máme vládu jednej strany a krízu, ktorá každý deň silnejšie búcha na dvere Slovenska. Nezamestnanosť, drahota, kriminalita a sociálna bieda sú hlavné znaky nášho sociálneho a ekonomického vývoja v posledných rokoch. Prestaňme sa klamať a ohurovať  cudzojazyčnými termínmi o vývoji našej ekonomiky. Človeka na dedine nezaujíma HDP, nová daňová sústava či reforma ESO. Nemá prácu a peniaze na živobytie povedané politologický a ekonomicky  nemôže sa reprodukovať tak k tomuto dospeli ponovembroví reformátori či skôr likvidátori spoločnosti. Na vidieku sa dobre participuje, ale horšie žije. Rôzne projekty a financovanie cez obstarávací Taxisov priekop a labyrint nástrah sú malou záplatou cez dieru ktorá sa stále zväčšuje. Bez politického lobbingu, obstarávací tringelt 10-15% a vyvolenú projekčnú firmu sa darí ako tak niektoré projekty podporiť. Síce nedosahujú rozmery veľkopodnikateľa Varehu, ktorému dovolili si dať do daňového základu skrmovanie lykožrúta a výrobu 55 miliónov štepných očiek čo je až  smiešne. Keby na Daňovom úrade sedel človek zo základným vzdelaním žijúci 20-30 rokov na dedine nemuselo sa to stať takú absurditu spapali resp. obe oči privreli ľudia neznalý vecí a nepoznajúci základnú vidiecku abecedu. Dnes už máme aj na vidieku generáciu mladých ľudí , ktorí nikdy nevideli rásť cibuľu, cesnak, či papriku na záhrade.

Ak si rezort MPRV SR myslí, že zázračným bičíkom sa rozbehne  zamestnanosť na dedine tak je na omyle. Po domoch na vidieku už je problém nájsť motyku a ľudia boli viac odtrhnutý od pôdy ako za hlbokého socializmu. Poľnohospodárska profesia je tak atraktívna, že 70-80% absolventov určite ide mimo rezort a dievčence vysokoškoláčky opatrujú  vdovy vojakov SS a wehrmachtu v Rakúsku, alebo robia  finančných operátorov v hypermarkete – po slovenský pokladník. Tak tu získava naša mládež uplatnenie – vraj sa ,,jazykovo zdokonaľuje“. Odbornosť a ešte raz odbornosť a skúsenosť môžu agrárnu politiku ministerstva posunúť vpred no nie štátna tajomníčka, ktorá chodí po Európe obhajovať slovenský vidieka a poľnohospodára. Agronómka, ktorá nikdy nebola vo výrobe a pôsobila len za školskou katedrou. Zrejme jej modulácie, simulácie  a znalosť anglického jazyka roľníkom a vidieku nie je nič platná ako hovoril jeden starší agronóm ,,je to len vedátorstvo odtrhnuté od reality“ Môže nás reprezentovať aj na sympóziu o vplyve fázy mesiaca na veľkosť klasu pšenice len nie v realite života.

Komunisti keď chceli posunúť vpred dedinu a vidiek mali na to silné mocenské nástroje a trvalo im to desaťročia pokiaľ sa dostal vidiek na slušnú úroveň. Dnes je vidiek vďaka liberalizmu tak voľný a slobodný, že upadá a oživenie cez nové pracovné príležitosti je na dobu minimálne 10-15 rokov – je to vec aj generačná aby sa vidiek aspoň zastabilizoval. Skôr sú prínosom dobrovoľné vidiecke komunity a vidiecke neziskové organizácie, ktoré priamo v regióne žijú ako štátna mašinéria reprezentovaná všetkými profesiami vzdialenými od života  na vidieku. Činžiakoví  lektori s bohatou praxou a veľmi širokým rozhľadom vďaka polohe svojho bytu na 8 poschodí a praxou 2 týždne cez letné prázdniny u starých rodičov vidiek nepotiahnu. Vidiek respektíve naše dediny sú schopné absorbovať nezamestnaných aj z mestských sídiel, ale pokiaľ budeme dovážať základné potraviny tak môžeme akurát im rozdať gumáky so železnými podošvami a môžu tlačiť olej v kadiach nakoľko nám dožil medzi časom aj olejársky gigant Palma pod vedením oligarchu a obchodníka so zbraňami pána Ľ.Černáka a jeho spriaznenosti s majiteľmi  Slávia Capitál. Práca na poli a v maštali prešla za posledných 20 rokov revolučnými zmenami. Výrazná digitalizácia, automatizácia a rozvoj biotechnológii sa posunul vpred. Výrazná zmena na úseku ochrany plodín, hnojenia ako aj výživy prešla obrovskými revolučnými zmenami preto treba hľadať východiska so synergickým efektom . V praxi to znamená :

• využitie regionálneho potenciálu, ktorým disponuje daný región a obec

• vypracovať marketingovú stratégiu výroba- distribúcia – odbyt aj cez zberné dvory a garantovaný výkup

• osvetovou činnosťou podporiť regionálnych producentov

• znížiť administratívnu záťaž podnikateľov na vidieku a zamestnávateľov s počtom zamestnancov nad určenú kvótu/podľa výšky nezamestnanosti okresu/

• daňovo zvýhodniť rodinné vidiecke podniky

•  dodržať environmentálne zaťaženie regiónu

• Využiť agrárny potenciál regiónu so zameraním na spracovanie a pridanú hodnotu v rámci spracovateľských kapacít

Možno by sa našli ešte možnosti podpory, ale niekedy je menej viac aj nám z tribún sľúbili lásku a dnes  vieme, že občana majú len ako rukojemníka režimu a daňového platcu. Vidiek určite ekonomiku nezachráni a ani nevylepší prémiové ukazovatele riaditeľom úradu práce. Vidiek môže len stabilizovať a primerane podržať ekonomiku Slovenska, môže spestriť trh kvalitnou domácou produkciou a hlavne potravinami domácej sedliackej výroby, môže poskytnúť podmienky pre bytovú výstavbu a zachovanie kultúrneho dedičstva nášho vidieka v integrálnej spojitosti s občanom, ktorý sa priamo podieľa na živote dediny. Nemôže byť pre obyčajného slovenského občana nič krajšie ako vôňa domáceho chlebíka so zabíjačkou. Ako dobrý oldomáš kvalitné slovenské vínko či ovocný destilát z obecnej pálenice. Pre naše deti radosť z kúpania sa pri brehu s výsadbou voňavých čerešní a zber dubákov a kuriatok v lesíku nad dedinou je najkrajšou odmenou pre mestského človeka. Na rozdiel od mesta dedina poskytuje v symbióze s agrárnym vidiekom a lesnou kultúrou batériu na dobíjanie energie pracujúcich a nie len zdroj na zbohatnutie úzkej skupine vyvolených politikov či poslancov.