agropolitikum

Dnešná spoločnosť, ktorá je pod neustálym informačným tlakom sa dostala aj pod informačný tok ohľadom podpory rodinných fariem. Tento proces je potrebné hodnotiť jednak z historického hľadiska, súčasnej agrárnej politiky a koncepcie poľnohospodárstva na ďalšie roky.

Rodinné farmy – gazdovstvá tu boli roky rokúce. Statkári a veľký gazdovia tu boli do roku 1948. Rodinné farmy fungovali na princípe malých gazdovstiev, ktoré mali zabezpečiť základné potraviny pre rodinu aby mohli prežiť. Tento proces formovania rodinných gazdovstiev bol prelomený po roku 1945 v čase obilnej krízy a po roku 1945. Nová vládnuca sila komunisti si dali na tú dobu odvážny cieľ – zabezpečiť potravinovú bezpečnosť obyvateľstva. Družstevníctvo a zriaďovanie štátnych majetkov bolo hlavným nástrojom potravinovej istoty pre občanov. Veľa razy aj násilne boli roľníci vyháňaní zo svojej rodnej hrudy. V tom období bolo veľa roľníckych sĺz  v brázdach roličiek. Takto postupne sa formoval nový vidiecky ráz slovenskej dediny. Vidiečania našli prácu v meste vo fabrikách a v službách. Vzťah a láska k pôde nemohla vymazať ani vtedajšia vládna mašinéria. Produkcia potravín sa postupne pretransformovala na veľkovýrobu.

Intenzifikácia poľnohospodárstva cez hnojenie, chemickú ochranu, mechanizáciu a šľachtenie sa posunulo aj Slovensko medzi najsilnejšie agrárne krajiny – v rámci vtedajšieho RVHP sme boli agrárna elita. Západná Európa po roku 1945 išla svojou cestou rodinných fariem. Na rozdiel od západoeurópskych farmárov americkí farmári sa viac a viac združovali do družstevných foriem čím sa stali konkurenciou pre západoeurópskych farmárov. Veľkovýroby a intenzifikácia priniesli svoje ovocie – pretlak potravín na trhoch a žiaľ často na úkor kvality. Slováci v rámci voľno časových aktivít po roku 1948 si postupne na menej úrodných pôdach, alebo skôr výmoľoch a pasekách záhradkárske osady, ktoré produkovali neobyčajne veľké množstvo kvalitnej zeleniny a ovocia. Na dedinách bola sliepka a ošípaná samozrejmosť – dnes je to rarita. Liberálny trh svojou reklamou a vymývaním mozgov premenili dedinské humno na rekreačne zóny a bazénové centrá. Finančná kríza, ktorá prerástla hlavne z duchovnej krízy postupne zmenila postoj človeka k pôde a k poľnohospodárstvu vôbec.

Tento rok OSN a FAO  vyhlásili za rok rodinného  farmára k čomu sa prihlásila aj naša republika. Žiaľ málokto vie, že je to iniciatíva krajín hlavne západnej Európy, kde sa výrazne prehĺbila generačná kríza. Za všetko hovorí vyjadrenie jedného farmára z Belgicka, ktorý úradníkovi z EÚ vysvetľoval, že mladý farmár u nich za príjem 2 tis. €/ mesačne robiť nebude od jari do jesene a od svitu do súmraku. Podobná situácia nastáva už aj na Slovensku a preto treba tento problém riešiť. Žiaľ reči sa hovoria a chlieb sa je. V rámci siete stredných škôl v SR sme stav odborného školstva dostali na úseku pôdohospodárstva na kolená a dnes chceme farmárov vychovávať cez internet. Tomu sa povie najhrubšie zrno arogancie voči roľníckemu stavu. Poľnohospodár nie je povolanie to je poslanie na celý život. Tento vzťah sa nedá naučiť ten musí mať človek v sebe a žiť s prírodou, ale nie cez internet.

Rodinné farmy a mladých roľníkov chce štát podporovať cez nástroje dotačnej politiky. Žiaľ mám pocit, že je to umelé a neprirodzené. Štát chce zrejme riešiť obrovskú nezamestnanosť hlavne mladých ľudí cez umelé farmy. Ponúka im možnosť nákupu pôdy, ktorej správcom je Slovenský pozemkový fond hospodári na vyše 450 tis. ha poľnohospodárskej pôdy z čoho vyše 120 tis. ha je priamo vo vlastníctve štátu a zostatok je pôda neznámych vlastníkov. Dnes slimačím tempom prebiehajú reštitúcie, výdaj pôdy za záhradkárske osady a pozemkové úpravy čo môže výrazne obmedziť predaj pôdy. Samozrejme realita je aj taká, že značná časť poľnohospodárskej pôdy je výrazne zaburinená a v katastrofálnom stave. Z tohto dôvodu ak má farmár chuť bojovať o takúto pôdu treba ho podporiť všetkými desiatimi. Pri dnešnom technokratickom myslení úradníka je možne, že môže účel svätiť prostriedky a začneme rozbíjať veľké celky, ktoré nám  v rámci EÚ mnohé krajiny závidia. Slovensko podľa mojich skúsenosti a hodnotenia doterajších krokov v oblasti rodinných fariem bude musieť :

• podporiť vznik rodinných fariem so zreteľom na postavenie rodinnej farmy ako oporného pilieru slovenského poľnohospodárstva, pričom nosným pilierom ostáva poľnohospodárska veľkovýroby
• presne zadefinovať čo je rodinná firma
• podporu orientovať na ovocie a zeleninu ako aj následné spracovanie výrobkov s vyššou pridanou hodnotou
• daňové a odvodové zvýhodnenie rodinných farmárov s možnosťou dobrovoľnej licencii pre živnostníkov , ktorý spracúvajú poľnohospodársku produkciu  s možnosťou využitia paušálnych výdavkov
• zvýšiť možnosť úverovej podpory cez Slovenskú záručnú a rozvojovú banku
• vytvoriť primerané podmienky na realizáciu a predaj produkcie malých farmárov
• v rámci vertikále výroba – obchod – spotreba vylúčiť byrokratický štátny aparát, ktorý už nie je ochranca spotrebiteľa, ale bič na výrobcu potravín a výrobkov
• nastaviť školský výučbový a vzdelávací program na praktickú výučbu a prepojenie s podnikateľmi na pôde
• prechod od vlažnej mediálnej podpory domácich výrobkov k silnej patriotistickej kampani/ Rakúsko má takto v spotrebnom koši 75% domácich produktov/
• zachovať symbiózu vidieka s poľnohospodárstvom a podporu orientovať hlavne na oblasti s vysokou nezamestnanosťou

Podpora rodinných fariem by nemala byť len za účelom okamžitého efektu, ale dlhodobého efektu nakoľko aj v minulosti gazdovanie bola generačná záležitosť a preto je potrebné :

• znížiť riziko krátkodobého efektu podpory rodinných fariem so zreteľom na špecifickosť podnikania na pôde
• podpora rodinných fariem by mala byť viazaná na minimálne obdobie podnikania, aby sa po znížení osobitnej podpory malým a drobným farmárom oplatilo naďalej podnikať na pôde
• stanoviť kritéria pre zaradenie do programu na podporu hospodárenia na pôde, nakoľko sa jedná o produkciu potravín a potravinárskych surovín a to vyžaduje aj požadované vzdelanie
• vylúčiť možnosť zneužitia programu cez konkurzy, exekúcie a iné formy ovládnutia hlavne pôdy a aj majetku.

Ministerstvo si od podpory rodinných fariem veľa sľubuje. Globalizácia a fetišizmus kapitálu môže ľahko premeniť v ruka v ruke s klimatickými zmenami nie len Európu, ale aj celú severnú pologuľu na hladové oblasti. Práve nedostatok potravín v minulosti determinoval vzťah roľníka k pôde a k domácim hospodárskym zvieratám. Dnes je trh presýtený potravinami aj keď často na úrovni kompostovej hodnoty, ale tak ako je Slovák naučený je to lacné – dôvod – má dosť hlboko do peňaženky a za kvalitu sa platí. V tejto oblasti ak sa nič výnimočné neudeje tak bude ozaj problém osloviť mladú generáciu aby si zobrala motyky a pustili sa do obrábania pôdy – keď dnes poľnohospodárske inžinierky opatrujú v Rakúsku dôchodcov a mladí chlapci radšej v Londýne umývajú riady po reštauráciách za celkom iné peniaze. Mladý podnikateľ nebude bojovať doma  len s trhom, ale aj s legislatívou a to je handicap, ktorý poľskí, či rakúsky poľnohospodár nepozná. Ako agrárny optimista pevne verím, že za pár rokov ak sa tento program dobre nastaví vylúči z obchodnej siete dovezenú cibuľu z Nového Zélandu, slivky a brusnice z USA, vlašské orechy z Chile alebo koreňovú zeleninu z Macedónska a vytvorí aj pracovné podmienky nie v takých číslach ako si stanovilo MP RV SR/ tie sú nadsadené/, ale aspoň v takých že slovenské agrárne komodity a potraviny budú mať slušné postavenie v nákupnom košíku občanov Slovenska. Slovenský roľník vždy aj v najťažších rokoch odolal krízovým stavom a bude mať dôstojné miesto aj v 21 storočí.