agropolitikum

Keď duneli delostrelecké salvy a ohňostroj na krásnom modrom Dunaji 1. mája 2004 v Bratislave ani sme si neuvedomili, že Slovenská republika stráca pôdu pod nohami nie len obrazne, ale aj v skutočnosti. Plnením negociačných, asociačných a aproximačných podmienok sme si neuvedomil, že odovzdávame bez výstrelu aj našu rodnú hrudu. Zem, ktorá bola vykúpená krvou a potom našich starých otcov, ktorí pracovali za veľkou mlákou a po baniach, fabrikách  a latifundiách v Európe. Zem bola v minulosti symbol chlebíka, ktorého mala slovenská pospolitosť pomerne menej ako korbáčovania po chrbte.

Rok 1989 a viera k lepšiemu, že teraz prídu správni politici, ktorí budú obhajovať SR po roku 1993 nás presvedčili, že politici boli naivní a ľudovo povedané, dali sa oklamať ako hlúpy Jano. Viaceré prístupové krajiny si pôdu definovali ako národné bohatstvo. Naši úradníci, vyjednávači, experti na všetko pozabudli že pôda nie je tovar. Túto skutočnosť vedel aj bača pod Tatrami ako aj robotník s 9 triedami na brehu Dunaja. Naopak s Maďarmi sme viedli žabomyšie vojny kto je väčší národovec. Maďari si pôdu zadefinovalo ako národné dedičstvo podobne ako viacero iných krajín a dostali sa do úplne inej pozície.

Dodnes mi nikto nevie odpovedať kto je za to zodpovedný a aké dôsledky sa voči tomu vyvodili. O kolektívnej vine KSS sme viedli dlhé roky polemiku, ale o ohrození a vlastizrade štátnych záujmov si tu ticho čušíme a berieme to ako údel. Vysmiaty premiér Dzurinda spolu so vševedkom Miklošom si svoje listy vlastníctva rozšírili slušne a nám len z tribúny mávali ako úspešne nás dostali do koloniálneho vlaku západnej Európy. Poľnohospodári ako prvý trúbili na poplach – žiaľ naša politická elita to brala ako len agrárne tanečky večne nespokojných roľníkov a družstevníkov. Ideologicky to prekrývali koľko peňazí natečie do nášho chlebového odvetvia a bude ako nebolo. Toto sa naplnilo sme potravinovo závislí ako národ mentálne retardovaných občanov a farmári z okolitých krajín sa pýtajú – Kto Vás bude živiť ak sa niečo stane na starom kontinente? V hypermarketoch a iných papundeklových architektonických skvostov západnej agrárnej a potravinárskej  – oligarchie  sa chlieb, mlieko a iné potraviny nevyrábajú len sa stali distribučnými skladmi podmienečne stráviteľného tovaru za slušné ceny.

Na Moskvu sa už zrejme nemôžeme spoľahnúť tak nám ostáva len asi podriadiť sa euro demokracií novodobej buržoázie, okorenenej americkými prvkami.  Aj napriek tomu má aktuálna téma svoj ohlas opäť u politikov a aj tých čo sú v tomto Augiášovom chlieve už dosť požehnane dlho.  V rámci politickej kortešačky do Euro parlamentu vytiahli agendu ochrany ,, Ochrana slovenskej pôdy“ – skutočnosť je taká, že proces sa dokončuje a je na istý čas nevratný. Treba len zmierniť dopady. Pokiaľ by prišli západní farmári a robili poľnohospodárstvo tak je to ešte ako tak prijateľné. Žiaľ väčšie nebezpečenstvo je v tom, že pre západnú finančnú oligarchiu je investícia do pôdy atraktívna – istejšia ako bankové domy, akcie, či podielové listy. Už v starom Egypte mala pôda svoj význam a vlastníctvo pôdy hýbalo dejinami Egypta – len naši novodobí právnici z rýchlovýkrmu pochybných právnických škôl to nevedeli. Euro voľby sú pred dverami a pomerne veľká časť nám znovu ide sľubovať krajšiu budúcnosť a medové motúziky. Ľudí pracujúcich na pôde každoročne ubúda ani nie tak v dôsledku intenzifikácie ako bezradnosti podnikať na pôde. V parlamente by bolo možné s ťažkosťou nájsť 5 poľnohospodárov ale zástupcov novodobého pánskeho klubu poľovníctvo je tam určite 149. Keď v minulosti predsedovia a riaditelia poľnohospodárskych subjektov upozorňovali na špatné smerovanie agrárnej legislatívy v tejto oblasti všetci zástupcovia vládnej verchušky od ľavice  cez stred až po pravicu chceli sedliakovi tak dobre, že vyšli na bubon. Predaj pôdy je spojený len s poľnohospodárstvom, ale zabúda sa na lesné pozemky, sady, vinice a ostatnú pôdu, ktorá je v portfóliu Slovenska. Pripravovaná legislatíva vládnym Smerom prichádza s omeškaním a ešte nie je ani schválená NR SR a už sa pripravuje podanie na Ústavný súd z dôvodu obmedzovania vlastníctva. Všetko má prednosť len slovo občana je na poslednom mieste. Zásobník rétorických výhovoriek ako sa to nedá je nevyčerpateľný. Občania, ktorým nie je osud Slovenska ľahostajný aj keď 70% mladej populácie by najradšej opustila Slovensko sa aktivizuje. Tento občiansky princíp je asi jediný legitímny   spôsob odporu voči pochybnej svojprávnosti vyvolenej politickej oligarchie, ktorá háji jediného boha a to je ,,zlaté teľa“.

Všetci vieme, že chyby sa robia – roľník keď nezaseje nezoberie úrodu a skrachuje, obuvník ak vyrobí nepodarok nepredá skrachuje, šofér ak poruší zákon nezarobí a príde o zamestnanie. Pri politikoch a úradníkoch je to naopak. Podcenili pôdu ako bohatstvo a hlavný identifikačný znak štátnosti územia národa a menšín. Prešlo im to a dnes sa ešte odvážia nechať vylepiť na bilbordy a usmievať sa na radového občana ako chce ešte viac zmeniť SR – za chyby dnes neplatí, ale v budúcnosti ak sa tento valec oligarchov zastaví budú musieť skladať účty aby sme si nemuseli pýtať povolenie od západoeurópskej oligarchie na vatru zvrchovanosti na lúčke pod Kriváňom