agropolitikum

Počas novembrovej revolúcie keď nám z tribún protagonisti revolúcie Kňažko s Budajom nadšene vysvetľovali, že už občania nebudú kupovať pochybné socialistické potraviny s pochybnou kvalitou všetci sme čakali zmenu. Tá prišla – občan skandoval na námestiach našich miest a po otvorení hraníc nám susedia z Rakúska nakupovali plné kufre potravinárskych výrobkov, ktoré boli lacné a zrejme aj kvalitné nakoľko Rakúšan si na kvalitu potrpí.

Nástup divokej privatizácie sa zahryzol aj do našej potravinárskej základni, ktorá mala prívlastok pre našu republiku ako vyšitý – klobásková republika. Za takmer 25 rokov sa podarilo úspešne transformovať SR na banánovú republiku, kde ostala len lacná pracovná sila s príchuťou chudoby, biedy a k tomu sme sa stali lacný konzument druhotriednych potravín pre západné krajiny. Súkromný sektor dostal požehnanie, ktoré oklieštil vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia  ČSSR disident Miroslav Tyl, ktorý svojím blokačným zákonom vylúčil pre poľnohospodársku výrobu možnosť vstúpiť do privatizácie potravinárskych podnikov. Pochopené to bolo neskôr ako dar pre západný kapitál a odmena formou trafík pre privatizačných supov s príslušnými politickými tričkami. Takto sme odovzdali potravinovú suverenitu ako hlúpy a naivní truľkovia.

Mliekarenská vlajka bola vždy pýchou zdravej výživy. Žiaľ tieto fabriky ako prvé dostali niektoré politické elementy, ktoré to predali talianskym, rakúskym či francúzskym spoločnostiam a tieto začali diktovať trh s mliekom v krajine, ktorá bola vo svete známa ako veľkoproducent tradičného masla a sušeného mlieka. Trh sme uvoľnili v objeme cca 40% – 50 % pre zahraničný kapitál na úkor pozatváraných regionálnych mliekarni, ktoré ponúkali primeranú kvalitu aj ceny a v neposlednom rade aj prácu v regiónoch. Slovákom sa takto dostali aj mliečne výrobky bez mlieka v lepšom prípade na báze sušeného odstredeného mlieka.

Mäso výroba išla ruka v ruke s mliekarenstvom v rámci privatizačného apetítu reformátorov. Rozbili sme si celý systém porážky, spracovania a distribúcie mäsa čo viedlo k prepadu stavov hospodárskych zvierat a naše stoly sme uvoľnili pre dovozové mäso zo západnej Európy. Slovensko malo silné podniky, ktoré ešte pred rokom 1989 mali možnosť vyvážať na trhy EÚ. Regionálne porážkarne a mäso výroby padli na oltár revolúcie ako prvé a postupne sme si to dali rozkradnúť do stavu keď väčší chovateľ ošípaných musí si dať poraziť zvieratá až v susednom Maďarsku lebo kapacitne dnes u nás na to nikto nemá. Takto sa Slovák prepracoval do stavu keď môže konzumovať mäsové výrobky bez mäsa, ale za to s celou paletou E prísad, sóje, lecitínu a inej mäsiarskej alchýmie. Dnes máme len 36% podiel slovenských výrobkov z mäsa, pričom podiel slovenskej hydiny klesol až na 31%. Priemerný národohospodár by to definoval ako mäsový kolaps domáceho trhu.

Cukrovarníctvo nám vymazalo na 70% výmery ornej pôdy plochy s cukrovou repou. Tieto cukrovary mali tradíciu ešte za I. republiky keď sa riešila nezamestnanosť na Slovensku za tatíčka Masaryka. Tieto podniky boli prepojené s konzervárňami a liehovarmi, ktoré sa zrútilo domino efektom. Trh sme uvoľnili pre koloniálny trstinový cukor a takto sme na trhu len s 27% podielom nášho cukru. Hlavne, že pomáhame kolóniám západnej Európy a cukrovarníckym gigantom . Konzervárenský priemysel padol na 33% domácich produktov, liehovarníci na 27%, cukrovinkárstvo a pečivárensky odbor má  len 30% podiel.

Slovenské pivovarníctvo a sladovníctvo bolo takmer celé odovzdané pivárskym gigantom a svojím podielom takmer 83% na domácom trhu je svetlou výnimkou. To nemožno povedať o tukovom priemysle, kde je len 17% podiel na domácom trhu čo zodpovedá už viac menej muzealno – historickému podielu. Vinárstvo so cťou si drží takmer 50% podiel, lebo nám ku šťastiu chýbali čílske, kalifornské, austrálske a juhoafrické vína doplnene západoeurópskymi lacnými vínami pre najchudobnejších aby aj táto skupina novodobých bedárov bola uspokojená.

Podiel rýb na našom jedálničku bol vždy slabým miesto a preto dnes máme len 12% podiel našich rýb v regáloch obchodu.

Potravinová sebestačnosť a podiel na trhu predstavuje 40%. Toto číslo už nie je alarmujúce, ale svedčí o nemohúcnosti a ekonomickej negramotnosti kormidelníkov Slovenska. Je to neúcta politikov  nie len k sebe samému, ale aj ku krajine v ktorej žijú a vychovávajú tu svoje deti. Agroklimatické turbulencie, sucho, prírodné katastrofy nás ľahko dostanú do polohy hladujúcich krajín ako je aj pásmo SAHEL či Somálsko a Sudán. Neviem na koho sa spolieha vládna verchuška v prípade neúrodných rokov. Každá krajina si bude najprv riešiť doma problémy a istiť potravinovú bezpečnosť. Rozkradnutie solivaru v Prešove a jeho likvidácia môže ľahko skončiť ako v tej rozprávke Soľ nad zlato. Budeme bohatá krajina na lacnú pracovnú silu, rekordér v počte vyrobených automobilov na 1 obyvateľa a líder vo vývoze surovín bez pridanej hodnoty.

Naše potravinárstvo sa v súčasnosti formuje ako skladové hospodárstvo pre krajiny silnej európskej 12 prepojenej logisticky na hypermarkety a nelogicky v prospech obyvateľov bývalej potravinovej výkladnej skrini postkomunistických krajín.