agropolitikum

 Na prelome rokov medzi farmármi Európy bola veľmi živá diskusia na tému ako ďalej s osivárstvom a zachovaním biodiverzity semien a rozmnožovacieho materiálu. Pripravovaná direktíva EÚ o nariadení v oblasti osív, sadív a rozmnožovacieho materiálu ako aj šľachtení rastlín dala do pohybu ľudí, ktorých vzťah k tejto problematike nie je ľahostajný. Na základe týchto skutočností sa konal v malom rakúskom mestečku Wolkersdorf pracovný seminár počas posledného februárového víkendu z iniciatívy združenia Archa Noah. Na stretnutí boli zástupcovia farmárov a iniciatív z 11 krajín EÚ a ako pozorovateľ delegát z Arménska. Hlavným mottom bolo ,, zachráňme si semiačka“ čo vystihlo situáciu na úseku zachovania biodiverzity rastlín v Európe.

Vystúpenia delegátov ako aj organizátorov semináru ma donútili zamyslieť sa kde sa pohlo slovenské semenárstvo a produkcia rozmnožovacieho materiálu na Slovensku. Do novembra 1989 bolo naše osivárstvo prepojené v rámci východného bloku, kde sa uprednostňoval domáci geneticky materiál s možnosťou šľachtenia s odrodami mimo hraníc Slovenska, ktoré bolo možné prispôsobiť našim agroklimatickým podmienkam. Žiaľ od novembra 1989 uplynulo už takmer 25 rokov výsledok po privatizácií a transformácii spojených s reformami je v porovnaní s krajinami EÚ katastrofálny. Osevné plochy s rozmnožovacími plochami sa minimalizovali a stali sme sa trpaslíkom na úrovni rozvojových krajín. Produkcia osív, sadív a rozmnožovacieho materiálu poskytovala značné pracovné príležitosti v minulosti. Liberálne a voľnomyšlienkárske agrárne filozofie pochovali viaceré podniky zamerané na produkciu tohto materiálu. Honba za bezhlavou okamžitou agrárnou prosperitou, ktorá sa stala utópiou vyhnala Slovensko do spolku krajín s potravinovou závislosťou. S úrovňou niečo vyše 40% sebestačnosti potravín sa radíme na chvost nie EÚ, ale Európy ako takej. Výstižne to charakterizoval britský farmár, ktorý sa pýtal ako chcú postupovať krajiny s takto nízkou sebestačnosťou v oblasti potravín v prípade klimatických anomálii, ktorých sme svedkami  už dnes na úseku potravinovej bezpečnosti . Na Slovensku sme si osvedčili, že výroba čo neposkytuje okamžitý zisk sa nahradí lacným dovozom. Toto bola okamžitá výzva pre nadnárodné chemicko – osivárske korporácie, ktoré ovládli tento trh a postupne vytlačili domáce osivárske a šľachtiteľské spoločnosti dovozom nových odrôd. Na jednej strane priniesli progres v náraste úrod často prepojených na podmienku aplikácie práve pesticídov z portfólia týchto firiem. Tento proces bol rýchly a pružný nakoľko našu legislatívu, ktorá bola a je na slušnej úrovni elegantne a trpezlivo dodržali a profit sa dosiahol – nepotrebovali okamžitý zisk ako naši ekonomickí šamani od slovenských podnikateľov požadovali.

Lobizmus v EÚ prezentovaný týmito korporáciami mal absolútne zúžiť manévrovaciu slobodu a schopnosť farmárov v EÚ na úseku využívania osív. Pôvodné návrhy išli až tak ďaleko, že zo zákona aj drobní záhradkári a záhumienkari mohli používať len certifikovaný materiál. Tento podľa mňa byrokratický a technokratický návrh potieral biologické rozmanitosti a jedinečnosti genetického materiálu. Tento pokus o ovládnutie a regulovanie prírodnej flóry považujem za zvrátenosť a vedie k apokalyptickým scenárom v ľudskom vývoji. Zlaté teľa zatemnilo mozgy nie len biznismenov ale aj niektorých politikov. Aktivity farmárov z celej EÚ ako aj aktivistov zabrzdili spustený proces a aktivity korporácií na tomto úseku nie len poľnohospodárstva, ale aj lesníctva, ktoré bolo taktiež dotknuté týmto opatrením. Slovensko, ktoré dosť výrazne zaostáva v ochrane domácich rastlinných genetických zdrojov v porovnaní nie len v porovnaní s krajinami pôvodnej európskej 12, ale aj oproti krajinám ako je Poľsko, Chorvátsko čo Slovinsko. Podobná je aj situácia v Litve.

Pokiaľ sa Slovensko nespamätá bude len rukojemníkom korporácii a naše genetické banky, ktoré spravujú nadšenci s minimálnou podporou štátu sa stanú len historickým reliktom.

Občania Európy chcú žiť a stravovať sa zdravo na úseku rastlinnej výživy. Čerstvá zelenina, ovocie a rastlinná výživa ako celok musia pre občana poskytovať nie len vizuálnu kvalitu, ale hlavne istotu zdravej výživy. Seminár naznačil cesty ako poskytnúť kvalitné produkty z fariem čo prezentovali hlavne rakúski farmári prezentáciou domácich produktov. Pri pohľade na štatistiky výmer plôch slovenských zeleninárov a ovocinárov som sa musel červenať nakoľko naše hypermarkety ponúkajú cibuľu z Nového Zélandu, cesnak z Číny, vlašské orechy z Chile a sušené slivky z USA sa necítim ako Slovák, ale občan chudobnej africkej krajiny. Náš patriotizmus a nacionálne myslenie končí len na hraniciach s Maďarskom, pričom Maďarsko by nám mohlo byť vzorom pri ochrane domácej produkcie. Je až pozoruhodné koľko pozornosti sa venuje na agrárnom politickom poli problematike podpory domácej produkcie, žiaľ bezvýsledne. Proces je naďalej degresívny a neokoloniálna politiky na úseku poľnohospodárstva a výživy zo strany nadnárodných monopolov žne na našom území úspechy a súčasná agrárna politická špička zrejme s drevenými mečmi tento boj nevyhrá. Viaceré boje o národné rastlinné genetické dedičstvo sme síce prehrali, ale vojna pokračuje ďalej a ako to dopadne závisí len od nášho občianskeho postoja.