agropolitikum

Keď môže Slovák môžem aj ja

Trhová ekonomika, liberalizácia a globalizácia trhu ruka v ruke s privatizáciou poslali Slovenskú republiku z potravinárskej istoty na ľadovec, ktorí smeruje do teplých vôd. Voľakedajšia bašta s plným rohom hojnosti sa za obdobie po revolúcii 1989 transformovala na krajinu chudoby, kde sa už objavil porevolučný fenomén hlad. S týmto novodobým fenoménom sme sa rozlúčili po roku 1945 a máme ho tu znovu. Takmer 20%  populácie už dnes na Slovensku hladuje a 70 % občanov podlieha potravinovému teroru a genocíde cez dovezené potraviny špekulatívneho pôvodu a 10% vyvolených má potravinový raj buď cez zahraničné kamenné predajne hlavne v Rakúsku, alebo cez zaručenú kvalitu v domácej sieti za príplatok. 

V rokoch 1991 -1998 v rámci predvstupového vymývania mozgov na Brusel radil, že potravín je prebytok a treba sa zamerať na útlm, že v nákladovej položke rodinného rozpočtu je potrebné znižovať náklady na potraviny, lebo ostatné náklady na bývanie porastú. Skutočnosť je žiaľ inakšia. Slovák ako vždy poslúchol bruselských byrokratov a výsledok máme na stole. Môžeme postupne len nostalgicky spomínať na mlieko obyčajné 2 Kčs za liter (0,06€), bravčový bôčik 25 Kčs / kg (0,83€), chlieb 3 Kčs / kg  (0,10€ ) rožok 0,30 Kčs/kus (0,009€) a hovädziu sviečkovicu za 100 Kčs /kg (3,32€). Všetci sme vedeli, že daň za demokraciu budeme musieť zaplatiť aj nárastom cien potravín no nikto nepredpokladal, že pokiaľ nám budú politici mútiť mozgy prídeme nie len o naše kvalitné potraviny, ale chytíme sa aj do pasce potravinárskej loby. Mali sme si to zrejme uvedomiť počas otvorenia sa svetu keď zahraničie vykupovalo naše obchody náletmi ako kobylky v Afrike. Sen, že konečne budeme mať aj na Slovensku pracovné náklady na kúpu televízora, auta a spotrebného tovaru v porovnaní s vyspelou Európou nás hnalo ďalej do pavučín, kde sme sa chytili ako malé deti na cukríky s horkou príchuťou.

Úpadok poľnohospodárstva a výpredaj slovenského potravinárstva nás dostal do polohy kolonizovanej krajiny. Slovenský mäsový priemysel v minulosti trpel nedostatkom suroviny a krívala aj kvalita. Naši mäsiari a údenári pohotovo reagovali na zmeny po roku 1989, ale nikto nerátal s tým, že západoeurópska 12 si z nás urobí len spotrebiteľský kôš na potraviny 2 a 3 triedy. Poklesom stavov zvierat došlo k znižovaniu kapacít a následne k likvidácií mäsokombinátov čo umocnila aj podpora garážových jatiek a rozrábok ako reakcia za nevyplatené peniaze za dodané zvieratá poľnohospodárom. Dnes máme taký žalostný stav HZ vrátane hydiny, že kapacitne by to v čase totality zvládol 1 -2 podniky v 4 smenej prevádzke tak kam smeruje náš agrokomplex a sebestačnosť v potravinách.

Veľmi podobná situácia je aj v mliekarenskom odvetví globalizáciou a kartelovou politikou sa zrušili regionálne mliekarne a podmienky trhu diktujú zahraničné spoločnosti. Žiaľ to už nie je trh s mliekom a maslom ale skôr trh s inertnou bielou tekutinou a syntetickým rastlinným tukom nakoľko popri výrobe mydla, dezinfekčných prostriedkov vyrábajú aj potraviny.

Cukrovarníctvo Slovenska z hľadiska jej ďalšej existencie by malo byť už len pamiatkovo chránené ako dedičstvo minulosti cez ministerstvo kultúry. Dovozom cukru zo západnej Európy a v posledných rokoch aj trstinový cukor z kolónií západoeurópskych kolonizačných krajín dostali našu cukrov  repu na pokraj ohrozeného druhu. Pádom cukrovarníctva sa domino efektom zrútil aj konzervárenský priemysel. Šarišská pýcha ,,Solivar“ sme transformovali na útočisko potkanov a ruiny. Chmeľnice a pivovarníctvo sa stali korisťou pivných žralokov a chmeliarstvo má na Slovensku už len svoju históriu – umieračik vydáva posledné zvuky. Pekári a pečivári tiež prešli týmto krstom ohňom a stali sa spoločne s ostatnými, rukojemníkmi finančných skupín a oligarchie.

Platné normy, ktoré sa precízne tvorili roky prácou našich odborníkov taktiež padli za obeť liberalizmu a hodnotám voľného trhu a výsledok tu máme v podobe toho, že Slovensko je považované za potravinovú žumpu a kompostáreň   nekvalitných potravín.

Stačí jedná aféra zahraničného spracovateľa mlieka s pančovaním, alebo obsahom nežiaducich látok – vápenné mlieko, nejaká salmonela, clostrídia  alebo penicilín a už sme s krčahmi pred maštaľami na čerstvé mliečko od gazdu. Myslenie spotrebiteľov tento kapitalisticky systém degradoval z polohy gurmána, fajnšmekra do polohy ekonomicky výhodný likvidátor potravinárskych produktov podivnej kvality. Ekonomika nepustí . Konzumuj lacné potraviny – posilníš farmaceutický priemysel. No je smutné, že je tu už nová generácia, ktorá nepozná chuť pravých potravín a nemôže posúdiť či je to mliečny produkt z mlieka alebo iných chemických látok s dobou trvanlivosti aj 6 mesiacov. V mäsových výrobkoch sa zvýšil podiel sóje, múky a pochybného mäsa z ešte viac pochybných mäsiarskych jatiek našich susedov, ktorí na objednávku lacných potravín pre Slovensko pružne reagovali. Rakúšania si vylepšovali vína nemrznúcou zmesou Španielsko pančovalo rybacie oleje s motorovým olejom v konzervách, Poliaci nám solili výrobky hygienicky neškodnou cestnou soľou a naši susedia alkohol vylepšovali metanolom. Netreba zabudnúť ani na chuť konského mäsa, ktoré je síce kvalitné, ale nie všetci ho obľubujú a dostali sa im na tanier ako prefarbené bravčové sviečkové na hovädzie. Na zoznam emulgátorov v podobe tzv. ečiek sme si zvykli no zvýšený obsah antibiotík je pritvrdé aj pre Slováka.

  Liberálny priestor a fetiš voľného trhu urobil z trhu potravín bazár a výpredaj braku tak sa nečudujme čo máme na pultoch. Výrobcovia potravín a všetci čo zabezpečujú výroby ba mali mať na to aj placent a nie, že firma bude v garážach prebaľovať kurence. Máme tu síce voľný trh, ale treba sprísniť kontroly hlavne hodinových s.r.o. a obchodných spoločností. Za I. československej republiky tieto priestupky boli sankcionované zrušením živnosti či koncesie a zákazom podnikania pre vinníka. Dnes sa vedie boj medzi lobistami a poslancami NR SR o výšku pokuty a nie o to aby sa skutočne zlikvidovali piráti potravinárskeho trhu. Počas týchto bojov cena potravín pomaly stúpa a viac a viac načiera do peňaženiek občanov. To že sme v bezpečnosti potravín prepadli medzi rozvojové krajiny prešlo našim národohospodárom a makro ekonómom medzi prstami ako voda. Do roku 1989 sme mali plné peňaženky a prázdne regále a dnes máme plné regále no prázdne peňaženky. Zato máme potraviny excelentne zabalené podľa najnovších trendov a držíme so svetom krok no na druhej strane naše životné prostredie zaťažujeme takým objemom odpadu, že naše vnúčence nás budú preklínať aj napriek tomu, že dnes musíme aj cestou Poľnohospodárskej a potravinárskej komory učiť deti, že bryndza sa vyrába z ovčieho mlieka a nie z kravského mlieka ,múky a vajec. Alebo dokonca, že múka sa nevyrába z mlieka. Znie to absurdne ale mladá generácia po roku 1989 je jazykovo a odborne na vysokej úrovni no potravinová gramotnosť je na hranici s analfabetizmom. Za neznalosť sa platí lebo aj USA považujú potravinovú sebestačnosť a bezpečnosť za základný pilier americkej spoločnosti. Slovensko v preberaní negatív sa zrejme dostalo medzi lídrov a aj to je dôvod prečo ostal iba sen pre ponovembrovú generáciu  o pomyselnom plnom rohu hojnosti .